Zdravím všetkých… V tomto článku nebudem písať o úspešnej rybárskej výprave, ani o trikoch a typoch ako uloviť veľkého kapra. V tomto článku som spísal pár myšlienok o tom ako to vidím ja, na čo všetko sme pri chodení na ryby zabudli a kam sme sa dostali.
Rybárčeniu sa venujem od 6tich rokov. Popravde, neviem kde sa to vo mne a mojom bratovi zobralo, ale začali sme chodiť na ryby. Neďaleko od môjho domu tečie závlahový kanál, kde som prvý krát dostal do ruky lieskovú palicu, na ktorej bol naviazaný silón s háčikom. Ako plavák som na nej mal korkovú zátku a na háčiku hnojového červíka. Cena výbavy 0,00 eura, ale zážitkov a radosti, koľko mi to prinášalo po chytení karasa, lieňa, ostrieža, plotice alebo akejkoľvek ryby sa slovami vyjadriť nedalo. Vtedy išlo iba o jedno, byť pri vode a mať nahodené. Nesníval som o obrovských kaproch a legendárnych štukách, len som chodil na ryby a to mi prinášalo neskutočnú radosť. Krčiť sa medzi bambusmi nad vodou držať ťažkú palicu a pozerať sa na zátku, kedy spraví nejaký pohyb bola čistá eufória a všetko mi dávalo zmysle. Chytiť, aj keď malú rybku bolo niečo úžasné a pocity spojené s tým mám dodnes v sebe. Ako som rástol, lieskovú palicu som vymenil za prvé skutočné náčinie typu 2m teleskopická udica a navijak Tokoz MK100, cena stále minimálna :). Bol som ochotný na bicykli s celou výbavou šliapať aj 20km, len aby som si mohol sadnúť k vode a nahodiť. Nerozmýšľal som nad tým, či niečo chytím, ale hnala ma dopredu čistá radosť z objavovania, z nových dobrodružstiev a pritom každá ulovená ryba bola krásna odmena za moju snahu. Toto obdobie detskej radosti trvalo asi do mojich 15 rokov. Navštívil som počas neho nádherné vody, zažil neuveriteľné veci a každá rybačka bola nezabudnuteľná. Aspoň to som si myslel.
Medzi tým som študoval (aj doštudoval) ekológiu, kde sa moja láska k prírode ešte prehĺbila. A to, že jej rozumiem ešte lepšie, mi prináša nový rozmer a krajší zážitok do každého jedného pobytu v nej. Veď vidieť niektoré druhy chránených vtákov, ako sa úspešne rozmnožujú pri našich vodách, mi dáva pocit, že to nie je ešte stratené.
Zhruba okolo 20tky som sa dostal k lovu kaprov. Pozvoľna som objavoval tento krásny spôsob rybárčenia a asi pred 5timi rokmi som mu celkom prepadol. A tu nastáva moja dilema, kam sme sa to dostali. Z každej strany počúvam, len to ako a kto chytil najväčšieho kapra. Čo treba nakúpiť a používať, aby som prekonal ten či onen rekord. Nech otvorím hocijaký rybársky časopis alebo webovú stránku, hneď na mňa vyskočí fotka obrovského kapra, alebo inej ryby, čo spĺňa parametre legendy. Bavím sa s kamarátmi o rybačke a každý hneď spomína najväčšie úlovky a v zásade sa chváli aký je pán rybár. Každý hovorí, len o tom aký je skvelí rybár, akého kapra chytil, ako to všetkým ukázal, že on je top na jazere. Moja otázka je, kde sa stratila čistá radosť z rybárčenia a vecí s ňou spojenými? Kedy z toho kto urobil iba jeden veľký neoficiálny pretek, v ktorom súťaží každý s každým? Kedy sme zabudli chodiť na ryby?
Pri mojej poslednej rybačke som si uvedomil, ako veľmi som ja sám zabudol na to prečo chodím na ryby. Počas trojdňovej výpravy na nové jazero sme s kamarátom za druhú noc chytili dokopy 12 kaprov. Tešil som sa, vyhral som 7:5, ale zároveň krátko po rybačke, keď som chytil fotoaparát do ruky, som zistil niečo strašné. Neodfotil som ani jedného kapríka, všetci boli medzi 50 až 75 cm a ja som si ani jedného neodfotil. Prečo? Niekde v podvedomí mám zafixované, že sa fotia iba tie najväčšie úlovky, tie najkrajšie ryby. A vtedy som sa zamyslel nad tým celým a sám nad sebou. Každý z tých kaprov si zaslúžil príbeh a fotku, každý jeden bez ohľadu na veľkosť. Boli časy, keď som chytil 7 kaprov za sezónu, vtedy som si každého cenil ako toho naj. Som rád, že som si to vôbec uvedomil. Odteraz budem pristupovať ku každej rybačke ako keď som mal 6 rokov.
Rybačka je pre mňa niečo krásne, nereálne. Vždy keď som na rybách, unikám z reality a dostávam sa do sveta, ktorému rozumiem, v ktorom sa cítim dobre. Kiež by sa dalo odísť na ryby a nemusieť sa vrátiť :), aj keď toto nie je možné, budem sa snažiť na každú ďalšiu výpravu chodiť ako keď som mal 6 rokov a lieskovou palicu. Takto si z každého mementu pri vode užijem maximu.
Toto je len môj osobný názor a môj pohľad na vec. Nepíšem o nikom a ničom konkrétne, ale verím, že každý, kto si prečíta tento článok si v ňom niečo nájde aj pre seba.
A preto pred každou výpravou si spomeňte na vetu: Back to basics, fun can begin!!! (naspäť k základom, zábava sa môže začať) 🙂
Všetkým prajem krásne zážitky pri vode a nezabúdajme, prečo sme na ryby začali chodiť!
Lukáš Krásny
Za sebe musím říct, že autor článku velice pěkně vystihl dnešní dobu. Mám na to úplně stejný pohled jako on. Ono je to tím, že se do rybaření (oproti dřívějšku) dostalo strašně moc komerce, firmy i lidi k nim napojení se předhání s produkty a snaží se ohromit tím největším. Ukázat, že oni jsou ti nej. Je to logické…
Je ale na nás rybářích, jak se u vody chováme a s kým sympatizujeme, z koho si bereme příklad a jaký přístup máme rádi. Jsme svobodní. Já myslím, že je pořád hodně rybářů (i firem), které toto chápou a mají k rybaření vlastní osobní přístup a nejdou jenom za rekordy. Když budu mluvit za sebe, tak si považuju každé chvíle strávené u vody v klidu. Chodím si tam odpočinout a rybáře rozhodně nehodnotím podle toho, jakou mají výbavu, kolik velkých kaprů chytli…, ale jen podle toho, jak se u vody chovají (k přírodě, k rybám, k ostatním rybářům).
Bracho súhlas šak vieš…Ale tie fotky su fakt parádne…normálne mi robí dobre sa na ne pozerať. Mám rad to miesto
Ahoj, je to pekne a zajmave napsane. Sam jsem zacinal snad uplne stejne. Pochazim z Ukrajiny takoveho maleho mestecka kde protekaji dve reky, spis ‘ricky’ a v okoli je par rybnicku. U vody jsem travil temer veskerej volnej cas a nedele a svatky to byly ‘SVATKY’ pro me ze jsem mohl sedet cely den u vody. Na ryby jsem se tesil a v noci nespal. Tak jsme vyrazeli jeste pred usvitem a strasne jsme pospichali at jsme na miste conejdriv. Radovali jsme se kazde rybe ale kdyz nekdo chytil neco vetsiho tak se pochlubil. Cim jsme starsi tak radi vzpominame jake to bylo. V ČR ziju 12.let a chytam 5.let. Vzhledem k pracovni vytizenosti moc casu na ryby nemam a tak jsem rad za kazdou chvyli u vody a uzivam si ji. Kdyz ryby berou je to parada a kdyz se podari vetsi kousek tak adrenalin a euforije je na spravnem miste. Je to takovi bonus a nemyslim ze to je tak hrozne kdyz se o to podelis. Spise naopak, aspon se vi co tam je za ryby a ze rybari si jsou vedomi jak ubyva ryb a ze je treba se k nim chovat a pustit je at muzou udelat nekomu dalsimu radost a jeste vic nezapomenutelnejsi zazitek od vody.