Nie je zrejme medzi kaprármi veľa takých, ktorí by doteraz o tomto slávnom slovinskom revíry nepočuli. Predstavy o ňom máme rôzne a napríklad v mojom prípade sa dosť líšili od skutočnosti. Ako hovorí príslovie „Raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť.“ Po uverejnení správy od vody ma požiadal jeden Mikbajťák, aby som zverejnil v tom čase pripravovaný článok. Konečne som sa k tomu dostal a tak sa pokúsim poskytnúť trochu iný pohľad na túto lokalitu.
Ako to vlastne začalo? Hm, najprv nápad vyraziť niekde na ryby. Výber lokality bol z pozície manžela a zároveň otca dvoch maloletých ratolestí komplikovanejší, ako sa na prvý pohľad zdalo. Skombinovať viacero protichodných potrieb sa jednoducho nedá bez kompromisov. Ako najvhodnejšia lokalita mi nakoniec vzišlo práve toto jazero ležiace na úpätí Juliánskych Álp. Relatívna dostupnosť, infraštruktúra, pekné prostredie, možnosť ubytovania neďaleko jazera a viacero možných aktivít nakoniec urýchlili výber. Zarezervovali sme ubytovanie a žili svojím hektickým životom ďalej…
Po týždni „povinného“ pobytu pri mori nasledoval šialený pracovný týždeň a blížil sa ďalší pondelok – túžobne očakávaný termín odchodu. A práve v strede tohto pracovného týždňa prišla prvá rana vo forme zrušenia rezervácie. Vraj kvôli odstávke elektrickej energie v nami zvolenom hoteli. Za normálnych okolností žiaden problém, no v tomto čase bola väčšina ubytovacích kapacít široko-ďaleko naplnená. Naveľa sa nám podarilo zabezpečiť náhradné ubytovanie a ide sa.
Cesta samotná žiadna sláva. Rakúšania si zrejme dali za záväzok urobiť všetky stavebné práce na diaľniciach do konca prázdnin a tak každú chvíľu kľučkujeme rôznymi šikanami. Ďalej pokračujeme od Klagenfurtu dole k slovinským hraniciam. Nasleduje neuveriteľná cesta cez hraničný prechod medzi rakúskym Ferlachom a slovinským Podljubelj. Motor s výkonom 110 kW mal čo robiť, aby vytiahol plne naložené auto do takého strmého kopca a ja čakám, v ktorej zákrute vyletíme. Márna sláva, je to veľmi obľúbená cesta pre motorkárov, pre štvorkolesových tátošov zaťažkávacia skúška…
Čaká nás nemilé prekvapenie. Cesta, ktorou sme sa mali dostať k Bledu je uzatvorená a tak predsa len kupujeme diaľničné známky. 15 eur za necelých 12 km diaľnice sa mi predsa len zdá trochu luxus. Sme ma mieste, rýchle ubytovanie a hurá nákup povolenky. Prichádza studená sprcha – trojdňový lístok namiesto očakávaných 110 € nakoniec 140 €, denná povolenka 57 € . Až mi zabehlo. Predstava, že budem chytať pár hodín počas prvého poobedia a posledný deň pobytu len doobeda za 57 €/deň mi nebola po vôli. Takže 2 dni musia stačiť a basta!
Pri čítaní pravidiel rybolovu nestíham krútiť hlavou. Lov s Slovinskom národnom parku naozaj nie je med lízať. Napriklad denná doba lovu od úsvitu do 23:00 hod, na vyznačených miestach len do zotmenia. Na lovnom mieste musí byť čo najmenej rybárskeho náčinia a musí byť po celý čas čisté. Zákaz použitia splietaných šnúr, používania otvoreného ohňa a všetkých typov ohrievačov na prípravu jedál, zákaz kempovania, použitia stanov a dokonca aj dáždnikov. Zákaz používania lehátok (povolené iba kreslá na sedenie), bójok na označovanie miest, používanie akýchkoľvek lodí a zavážacích lodičiek. Lov možný do vzdialenosti 100 m od brehu na presne špecifikovaných 9 druhov povolených návnad. Uff!
Dosť znechutený sa netrpezlivo vrhám na obhliadku jazera a rodinu nechávam na chvíľu napospas osudu. Manželka s dvomi deťmi a švagriná so svojimi dvomi kusmi sa vyberajú na druhú stranu. Prechádzka pozdĺž brehu mi na nálade nepridáva. Realita horšia ako na internete. Súkromný pozemok, nasleduje strmý neprístupný breh, ďalej úsek plný hustých stromom bez možnosti nahodiť, tak toto nie! V druhom smere o nič lepšie. Jediné použiteľné miesto beznádejne obsadené akýmisi znudene sa tváriacimi kaprármi a nasleduje riadne dlhý úsek bez možnosti sa realizovať. Odhadom polovica jazera, ktorá je z našej strany je nechytateľná.
Ráno sa rýchlo spoločne naraňajkujeme a bežím predsa len pozrieť to, deň predtým obsadené, miesto. Pri príjazde na miesto zisťujem, že jediná možnosť zaparkovať auto je na platenom parkovisku. Okrem jedného neškodne vyzerajúceho domáceho rybára tam nie je nikto a tak rýchlo padá rozhodnutie zostať tu. Bežím zaplatiť parkovné. Čo hodina, to Euro – celodenné parkovanie za päť. Automat berie iba mince a s hrôzou zisťujem, že mám iba jednu „eurovku“ a rozmeniť nie je ešte kde. Nevadí, rozložím sa a zavolám s pokorou manželke, nech mi nikde rozmení a prinesie drobné. Keď po hodine chcem zaplatiť celodenné parkovanie, pri tlačení potvrdenky sa zasekáva prístroj, des…
Mrholí čoraz silnejšie a tak s obavami rozkladám dáždnik. Markerom sa snažím narýchlo zmapovať dno, no nie som o moc múdrejší. Hĺbka je tam na môj vkus obrovská. Kobrou nahadzujem k markeru niekoľko desiatok boillies priemeru 20 mm LiveriX Mazaná Škeble a Gangster G4 a nahadzujem oba prúty. Čo čert nechcel, ani som nestihol stiahnuť prút s markerom a mám kontrolu. Zalieva ma studené pot. Nakoniec sa z pána vykľuje síce prísno vyzerajúci, ale predsa len pohoďák. Skontroluje povolenku, letmo prezrel rozloženú výbavu. Prehodíme pár zdvorilostných fráz a ide si svojou cestou. Žiadny komentár k dáždniku (zrejme vďaka upratanému miestu s minimom vecí) a zovretie žalúdka slabne.
Rybolov prebieha podľa očakávania – bez záberu… Márne hľadám na vode akékoľvek známky aktivity rýb. Po čase prehadzujem jednu udicu bližšie a mením nástrahu za menšieho panáka s krikľavou plavačkou a zvýrazňujem cestom. Sprvu zostávam chladný, no postupujúcim časom sa mi vkrádajú kadejaké myšlienky. Zvolil som správne miesto? Na nálade mi nepridávajú ani neustále otázky okoloidúcich turistov. Nie že by mi bolo proti srsti komunikovať s inými, človek je predsa len tvor spoločenský. Mal som možnosť okrem iného prehodiť pár viet s dvomi príjemnými Austrálčanmi, ktorí mi objasnili lov (či skôr likvidáciu) kaprov ich rodnej krajine.
Hnevali ma však iné typy okoloidúcich. Napr. keď poza vás prechádzajú traja chlapi po päťdesiatke, hodia pred vás do vody veľký kameň a po otočení sa tvária, že hľadia iným smerom a pritom sa škeria popod fúzy… Alebo fešák, ktorý ma zaskočil, keď na mňa spustil arogantne akýmsi slovanským jazykom a takým počtom vyslovených slov, že mohol smelo konkurovať kadencii samopalu vz. 57. Po mojom klasickom „I don´t unterdstand!“ plynulo prepol na angličtinu a chrlil jedno slovo za druhým. Oboril sa na mňa, prečo chytám a na základe čoho chytám. Slušne som mu vysvetlil nákup povolenky a podmienok lovu. Otočil sa ku svojej skupinke a pohŕdavo svojim krajanom vysvetľoval, že zaplatím 57 € za deň rybolovu, nikto mi negarantuje, že niečo chytím, ak aj náhodou niečo chytím, tak to aj tak pustím a podaktorí z nich s krútiacimi hlavami, iní s prihlúplym rehotom odchádzali preč.
Aby vo mne nehlodalo málo pochybností, zastavil sa pri mne akýsi slovinský potápač, ktorý sa pravidelne 3x do roka potápa na tomto jazere. Podľa jeho informácií sa aktuálne termoklíma, teda prechodová vrstva vody, nachádza v hĺbke cca 6-7 m. Nad ňou 20°C a pod ňou 10°C. Podotýkam, že na hladine mala voda teplotu 21-22°C. Navyše všetky ryby videli iba v tesnej blízkosti brehu, inde nie.
Zostávam však verný zvolenej taktike i miestu a chytám ďalej. Dôvera v použité nástrahy je silnejšia. V pravidelných, 2-3 hodinových, intervaloch dokrmujem kobrou niekoľko boillies.
Prichádza ma pozrieť rodina a práve pri rozprávaní sa s nimi mi za chrbtom zaznie plynulý tón signalizátora. Neveriacky sa otočím a moja prvá myšlienka, či mi to len zase tá kačka neozobáva očká prútu trčiaceho nad vodnou hladinou. Nebolo by to prvýkrát. A veru nie. Na prúte s nastraženou samostatnou 20 mm G4-kou plynulá jazda. Pomerne rýchlo priťahujem rybu k brehu, kde začína skutočne bojovať. Vďaka čistej vode sa nám naskytol úžasný pohľad bojujúceho kapra. Okolo nás sa zbieha čoraz viac turistov a len nervózne sledujem, či mi nepostúpajú po veciach, nebodaj po stiahnutej druhej udici.
Vo chvíli, keď manželka podoberá krásneho lysca, mi padá kameň zo srdca. A uľavilo sa zrejme nielen mne, ale aj všetkých naokolo. Hromadný hlasný výdych asi tridsiatky ľudí stálo za to. Rýchlo zdokumentovať úlovok za hlasitého potlesku „obecenstva“ a pustiť do rodného živlu.
Hlúčik ľudí sa rozpŕcha na všetky strany, manželka s deťmi odchádza preč a rozmýšľam, čo ďalej. Zostáva mi pár hodín času do konca povolenej doby. Rozhodujem sa obe montáže uložiť na miesto, z ktorého prišiel lysec a maximálne ho zatraktívniť. Krájam 20 mm Mazanú Škeblu na polovičky, zalievam ju rovnakým boostrom a nechám odstáť. Spomb-om zakrmujem miesto a dopĺňam niekoľko guličiek G4. Osvedčenú montáž s G4 nechávam nezmenenú, nad druhou montážou hodne dlho dumám. Myšlienku použitia PVA punčochy pre pomerne veľkú vzdialenosť i hĺbku vody zavrhujem. Pôvodnú montáž mením za špeciálne in-line olovo na cesto, obaľujem ho LiveriXou pastou a navliekam nadipovanú guličku LiveriXa. Hotovo!
Pomaly sa stmieva a voda ožíva. Očami hypnotizujem swingery. Prichádza záber a krátko po záseku je zrejmé, že sa jedná o slušnejšiu rybu. Volám manželke, či sa nechcú prísť pozrieť a dostáva sa mi odpovede, že môžu vyraziť za cca polhodinu a že mi potom zavolá. Nevadí, zvládnem to aj sám. To však ešte netuším, čo bude nasledovať.
Po dlhej dobe sa mi darí pritiahnuť rybu bližšie k brehu a zapínam Petzla. Tam kdesi pod hladinou sa zjavujú nejasné obrysy ryby. Pri pohľade na protivníka mi padá sánka. Svetlo čelovky sa rybe nepáči a letí preč. Rýchlo ho vypínam. Krvopotne priťahujem rybu k brehu, tam sa spamätá a znova si berie desiatky metrov vlasca akoby nič. Stále dookola. Aby toho nebolo málo, napálil to do leknového poľa, z ktorého sa mi ho ako zázrakom darí vydolovať. Minúty letia, prešla polhodina, trištvrte hodiny a kapor má stále síl na rozdávanie. Prichádza „podpora“ (manželka so synovcom Alexom) a neveriacky hľadia na mňa, že stále zdolávam. Kapra nie a nie pritiahnuť k podberáku. Po vyše hodine sa ho podarí podobrať a ja sa cítim asi ako po ubehnutí maratónu.
Nasleduje rýchle zmeranie a váženie. 93 cm a 20,40 kg, to sú miery môjho nového maxima. Osobák som si zlepšil síce len niečo cez kilogram, no čo sa týka zážitku zo zdolávania , to sa nedá ani porovnať. Krásna, zdravá a neuveriteľne bojovná ryba zdolaná z brehu na 0,30 mm silon…
Pár fotografií a kapor je vypustený do svojho živlu. Alex, pre ktorého to bola prvá takáto skúsenosť, si robí starosti o jeho osud. Vraj „Či to všetko kapor prežije“. No kapor na rozdiel odo mňa vyzerá k svetu a hravo odpláva preč.
Napriek tomu, že zostáva ešte nejakých 30 minút, nemám síl a radšej balím veci. Druhý deň vstávam do nie zrovna pekného rána. Cítim sa ako po preflámovanej noci a tak sa rozhodujem v rybolove pokračovať až po obede. Medzičasom vychádza slnko a tak absolvujeme prechádzku okolo jazera. Nádherná scenéria…
Čiastočne spamätaný sa vraciam na včerajšie miesto. Na moje nemilé prekvapenie tam sedí kúsok odtiaľ akýsi Talian. Nenápadne pozerám, akým smerom mu vedú silony do vody a rozum mi zostáva stáť. To snáď nie?! Na brehu široko ďaleko jediný kúsok miesta a jeho veličenstvo nahodil jednu udicu šikmo vľavo, druhú pomaly rovnobežne s pravým brehom tak možno 70-80 m od prvej. Tu nemám šancu nahodiť…
Trvá to pár minút, kým zo mňa opadá ostych a dávam sa s ním do reči. Uznáva, že pravú nenahodil úplne štandardne a dobrovoľne ju prehadzuje. Opakujem včerajšiu taktiku aj montáže. Som v pohode a dokonca ani potápači plávajúci rovno popod prúty ma nejako extra nevedia vzrušiť. Ešteže používam zadné olová, bez ktorých si lov nielen na tomto jazere neviem predstaviť.
Čosi ale visí vo vzduchu. Prichádza výrazná zmena počasia a kdesi v diaľke začína búrka. Malé rybky unikajúce pred dravcami sú predzvesťou toho, čo má prísť. Práve sledujem swingery, keď v tom prichádza zvláštny záber. Je to jeden z miestnych sumcov. Z papule mu vyťahujem okrem mojej montáže aj akúsi druhú odtrhnutú.
Som sklamaný… Ak sa títo vybrali hľadať potravu, o kaprovi asi môžem snívať. Rýchlo ešte dokrmujem Spombom a do konca povolenej doby sa mi predsa len darí zdolať jedného menšieho kapra na rozlúčku. Vedľa sediaci Talian bez záberu…
Cestou späť sme zmenili trasu, čo nás nakoniec ešte stálo 7 € za prejazd cez jediný tunel smerom na Villach. Odchádzam z tejto lokality so zmiešanými pocitmi. Na jednu stranu je to pekná voda v ešte krajšom prostredí. Na druhej strane výrazné obmedzenia v rybolove, cena povolenky, množstvo turistov, na ktorých treba neustále dávať pozor apod.. Rybolov na Blede nie je vhodný pre všetkých rybárov. Ak hľadáte kľud a samotu uprostred divokej prírody, tak tento revír zďaleka obíďte.
Kristián kicker Puha
