Po letných výpravách, ktoré som chodieval na našu Šíravu, tužím po malej zmene. Po jednoduchšom love bez ďalekých vyvážok a všetkého úsilia okolo toho. Mal som ešte jeden nesplnený sen a to zapriahnuť nejakého divocha na rieke.
V práci si prezerám kalendár zmien a samozrejme zameriavam oči na mesačné noci. Vyberám si týždeň tesne po splne mesiaca. Odsúvam všetky pracovne i rodinne povinnosti tak, aby sa dalo vyraziť na ryby. Najprv to mala byt len troj dňová akcia, no hovorím si, že dve noci na rieke je sakra málo, tak si beriem ďalšie dva dni voľna. Oslovujem Lacka či by sa nepridal, ten jednoznačne neodmieta, hneď sa aj dohadujeme na deň odchodu.
Par dni pre výpravou sledujem predpoveď počasia na SHMU. Vidím rapídne ochladenie, dážď a vietor. Mam s toho trochu obavy, ako ryba zareaguje na takúto zmenu. Uvažujem či výpravu neurobíme na inej priehrade. Píšem kamarátom, ktorý tam chodí, ako vplýva zmena teploty na túto vodu, či to rybu nezastaví. Maťo ma uisťuje: „Neboj, ryba sa rozbehne, uvidíš, daj tomu šancu.“
Posledné dva dni som mal náročné i v práci i doma. Keďže ja si všetko musím pripraviť do posledného detailu, veci si chystám po nociach. Konečne sa budím do rána odchodu. Vonku sa ochladilo a prší. Mala rozlúčka s rodinkou a sadám do auta a idem po Lacka. V meste ma čakajú nekonečne kolóny, a tak s polhodinovým meškaním prichádzam k nemu. Nakladáme jeho veci, ideme ešte do supermarketu na potraviny a vyrážame na cestu.
Po desiatkach kilometrov sa konečne dostávame na poľnú cestu. Pred nami je úžasná krajina, pomaličky obchádzame miesta, kde by sme sa usadili. Na rady od môjho kamoša Maťa si vyberáme určitý úsek. Akurát v jednom mieste chytá miestny starší rybár, tak sa pri ňom zastavujeme. Hovorí, že sa mu podarilo chytiť aj 50cm kapra. Keďže máme skúsenosť, že chytanie blízko seba nám nefungovalo, rozdeľujeme sa na cca 100m od seba. Ja si vyberám horný úsek. Lacko spodný. Na začiatok si dáme nejaké to „pol deci“, nezabúdame a dáme i miestnemu vodníkovi, aby sa odomkla voda…
Po tom rituálnom procese sa púšťame do rozbaľovania všetkého potrebného. Slniečko nám krásne hreje a teplota sa tvári priateľsky. Rieka je úzka a aby som nehádzal na druhu stranu na stromy, beriem si malé olovko a nahadzujem pod druhy breh. Následné zaklipujem vlasec na cievke a zaznačím fixkou. Vyťahujem na breh, vymieňam olovko za olovo. Pripájam nadväzec a PVA punčošku, hodím na rovnaké miesto. To urobím aj na druhom prúte. Za bivakom si zapichnem dve tyčky, na ktoré si budem nameriavať dĺžku vlasca až po značku fixkou, následne zaklipujem, stočím späť a viem, že stále hodím na stejne miesto.
Na ľavý prút napichujem Scopex squid a na pravý Giganticu s plavačkou Devilkrill. Toho panáčika ešte zabaľujem do pasty Gigantica. O 13:00 je všetko na svojom mieste. Vládne veľmi pekne teple počasie – na rozdiel od našich domovoch.
Voda je dosť úzka, preto si všetky potrebne veci chystám na dosah ruky, aby som robil čo najmenší ruch. Každý pohyb a buchnutie môže znamenať, že budeme sedieť pri nemých prútoch. Potichu prichádza Laci a ako sa hovorí, dáme si aj do druhej nohy. Pohybujem sa doslovne naboso, aby som tie ryby nevyplašil.
Po obede nás prichádza pozrieť aj kamarát Erik. On je tu miestny sumčiar a dáva nám dajaké to info o tejto vode. Prichádza večer a zo západom slnka začína byť aj kosa. Spoločne sedíme pri mojich prútoch. Je niečo po ôsmej večer a v tom pip pipi piiiip – pravý prút. Sekám a hneď aj ťah. Ryba sa nechapačky otočila a vyrazila oproti mne pod breh. Takmer som nestíhal dotočiť silon. Dopínam a znova ťah. Laci asistuje s podberákom. Zopár výpadov a Laci hlási: „Mám ho, ten ma tak 8kg.“ Keď som zbadal kapra v podberaku, skoro som odpadol. Dávame ho do kolísky. Na rad prichádza väzenie. Váha pípla pri 10,06kg. Neskutočný pocit. Prví záber na Giganticu a hneď taká ryba. Robime zapar snímkov a rybu vraciam späť.
Nameriam si vzdialenosť, zaklipujem a nahodím spať. Prakom dokrmujem boilies a veľké pelety. Zaliezam do bivaka, zazipsujem sa do spacáka a potichučky ležím. V okolitých krikoch je počuť pohyb zveri. Užívam si tu atmosféru a spokojný usínam.
Nad ranom ma ten istý prút budí znova. Jazda! vybieham z bivaku a sekám a ďalší slušný ťah. Ryba si to namierila dole prúdom a mam čo robiť, aby som ju zastavil. Po peknom súboji podoberám ďalšie riečne torpédo. Dávam ho do vaničky a idem po Lacka. Rybe navážime 5,6kg. Síce menši, ale potešil.
Po tej rybe ležím v spacáku a nejde mi nejako usnuť. Skoro ráno prichádzajú po vyše nás miestny rybári. Jeden sa chce usadiť blízko mňa a hovorí mi, aby som si prehodil prúty, že nech ma kde nahodiť. Rázne mu vysvetľujem, že hore ma kilometre voľnej vody, a že ja nemienim mu uvoľniť miesto. Na otázku, či som mal niečo, odpovedám: „Bez záberu.“ Ryby držím v tajnosti. Líham si do bivaku a usínam.
Budí ma až prijemne hrejivé slniečko. Zhadzujem zo seba hrubšie veci a varím si kávu. Cez deň mám dvoch karasov a to je znamenie, že pri kŕmení treba vynechať pelety a viac kŕmiť boiliesom. Prichádza k nám ďalší náš miestny spojenec Bohdan. Pri spoločnej káve dostávame ďalšie informácie o miestnych vodách.
Po obede prehadzujem obe palice a rozhodujem sa ich nechať až do záberu, alebo do ďalšieho dňa. Večer ma konečne záber aj Laci, síce malého kapríka, ale potešil. Dohadujeme sa, že od zotmenia budeme každý vo svojom bivaku, aby bolo maximálne ticho. O druhej nad ranom ma prichádza zobudiť Laci, že ma menšieho kapra či ho neodfotím. Vyliezam s vyhriateho spacáka a idem k nemu. Vo vaničke ma nie kapríka, ale tela… Nádherné torpédo o váhe 9,5kg. Jeho osobný rekord zapíjame aj niečim hriatym.
Vonkajšia teplota je nejakých 5 stupňov. Záborím sa do spacáka a snažím sa usnuť. V krikoch počuť diviakov ako si tam krochkajú, s druhej strany srnca ako breše. Načúvam tu fascinujúcu scenériu a usínam. Budím sa až na hrejivé slnko. Lacko prichádza, že vraj nad ranom jednu rybu vypol a jedného malého kapra zdolal. Moje prúty ostali nemé. Vonku sa ochladilo, fúka silnejší vietor. Hovorím si, zavolám manželke, čo nove doma a ako tak telefonujeme – bum jazda na Scopex squid. Síce len nasaďačik, ale potešil.
Cez deň ich spoločne par chytáme. Po obede k nám prichádza Bohdan, donáša nám čerstvé pečivo a vodu, usadzuje sa asi 100m za Lackom a chystá si sumčiarky. Laci mu asistuje, ja radšej ostávam na svojom fleku. Prichádzam k nim len na kúštik a čo čert nechcel, vtedy mam záber. Letím k prútom, no rybu už nevyberám. Som rozhodnutý, že ostanem už len v bivaku. Miestna zver pomaly stráca plachosť a motá sa čoraz bližšie okolo nás. S príchodom tmy udiera aj chladno, varím si teplu polievku do hrnčeka a borím sa do spacáka.
Budím sa až na budík o polnoci, aby som si prepísal dátum v povolenke. Znova usínam. O pol tretej ráno ma zo spánku vytrháva brutal jazda. Vyletím zo spacáka taký vyhukaný, že neviem ani kde je sever. Letím k prútom a tu musím opísať jednu paródiu. Doletel som teda k paliciam a sekol. Lenže som sekol nesprávny prút. Prv som púšťal silne hlášky, že ryba sa vypla, lenže keď som sa spamätal, ryba znova začala ťahať, a tak som polozil nesprávnu palicu a sekol tu pravú. Doletel ku mne i Laci, ktorý sa tiež zobudil na tu jazdu a on letel k svojim prútom. Myslel, že to ma zaber on. Nakoniec sme sa s toho vymotali a ja som si užíval ďalšie riečne torpédo s váhou tesne pod 5kg.
Po fotení sme kapra vrátili a ja som mohol nahadzovať obe prúty. Vonku bola treskúca zima, tak som si zavaril novu polievočku, ktorá ma trochu zahriala. Do rána sme všetci ostali bez záberu.
Posledný zaber som mal ja počas balenia veci. Bol to miestny nasaďačik, ale potešil. Spokojný sme zbalili veci, rozlúčili sa s Bohdanom a vyrazili na cestu domov. Každý s nás si dvihol osobák. Ja ten riečny a Laci svoj celkový.
Veríme, že sa k tej či podobnej vode raz vrátime.
Ďoďo
