Na rozdiel od minulých rokov, kedy som zvykol prvé mesiace nového roku so svojho rybárskeho kalendára úplne vypúšťať, pre mňa táto sezóna začína podstatne skôr. Zrejme je to spôsobené aj situáciou, ktorá nám vznikla okolo nového fenoménu zasahujúceho do našich životov, ako práce tak aj koníčkov, proste do celého spektra nášho bitia, s názvom COVID-19. Dalo by sa k tejto téme napísať naozaj bezpočet postrehov, ale tento článok má byť o niečom inom, preto keby som zhrnúť do jednej krátkej vety poviem len toľko, že to musíme nejako pretrpieť, pozerať sa skôr vpred a možno si z celej tejto situácie vziať nejaké to ponaučenie do budúcna. Teraz sa však vráťme späť k téme.
List v kalendári mám otočený niekde okolo polovice februára, keď sa ku mne dostávajú prvé správy o aktivite kaprov. Sem tam sa objaví nejaká fotka, známi čo majú viac voľného času už majú nejaké tie vychádzky za sebou, tak vyzvedám ako sa im darilo a pomaly ale isto sa začínam dostávať späť do módu lovca. Netrvá to dlho a môj zrak sa začína upierať k rieke tečúcej neďaleko môjho bydliska, ktorej v posledných rokoch prichádzam stále viac na chuť. Bez ostychu môžem prehlásiť, že sa stala mojou srdcovkou pretože mi prináša krásne zážitky, aj keď mi z počiatku naozaj nedala nič zdarma a musel som sa o nej veľa naučiť, kým mi začala vydávať svoje poklady.
Okolo dvadsiateho februára v krásny slnečný deň okolo obeda som sa bol prvý krát prejsť po brehu a pre istotu som si vzal so sebou aj kŕmenie, veď človek nikdy nevie či mu náhodou nepadne do oka nejaké miestečko. Tak sa aj stalo a pár dvadsať a dvadsaťštyri milimetrových guličiek čerí hladinu na dvoch miestach vzdialených od seba zhruba tridsať metrov. Keďže som mal informácie, že zábery prichádzajú väčšinou až so západom slnka, pre prúty som sa príliš neponáhľal. Späť v vode prichádzam zhruba hodinu pred zotmením, všetko dôkladne prichystám, ponahadzujem montáže a usadím sa do auta.
Voda bola ešte takmer ľadová, preto som siahol po silne atraktívnych nástrahách. Na jeden prút som nastražil ronnie rig s dvanásť milimetrovou popkou a na druhý panáčika šestnásť plus dvanásť milimetrov. O nedlho prichádza tma. Nemal som veľké očakávania vzhľadom na to, že z mojich dostupných informácií sa na danom úseku rieky v predchádzajúcej sezóne toho moc nepochytalo a ja som tam nemal snáď ani jednu vychádzku, čo sa kapráriny týka, ale ako sa vraví „neskúsiš, nevieš“.
Neubehla ani hodina a príposluch mi hlási prvú aktivitu. Swinger skáče hore, dolu. Tipujem to na pleskáča, ale po zodvihnutí udice mám jasno v tom že na druhom konci je prvý kapor tejto sezóny. Zdolávanie som si naozaj vychutnával plnými dúškami a po pár minutách som si ho už prezeral v plnej kráse položeného vo vaničke. Nebol to žiaden obor, ale prvá ryba sezóny je bez ohľadu na veľkosť vždy krásna. Pár rýchlych fotiek samospúštou a ryba putuje späť do svojho živlu. Len čo som sa znovu usadil, prichádza tento krát už razantnejší záber z druhého miesta. Tento krát už k prútu bežím, dvíham ho, no po pár metroch ryba zašla niekde medzi korene a prichádzam o ňu. Pri vode ostávam ďalšie dve hodinky a aj keď som mal do konca dennej doby lovu ešte nejaký čas, mrazivé počasie ma ženie domov, kde hneď začínam premýšľať, kam povedú moje ďalšie kroky.
Pár dní na to prichádza oteplenie, ktoré sa strieda s chladným počasím vo vlnách trvajúcich štyri až šesť dní a vyhnalo ľudí k vode, tak mám za krátko dostatok informácií o tom, kde sú ryby aktívne. Voľba padla na krátku vychádzku na úsek neďaleko môjho pracoviska, kde som koncom minulej sezóny absolvoval pár pomerne vydarených vychádzok. Miesta, ktoré som si v duchu vyberal, bola obsadené, ale podarilo sa mi nájsť jedno sľubné, na ktorom som sa aj usadil. Nastražil som úspešne kombinácie z prvej vychádzky v domnienke, že tým nemôžem nič pokaziť. Opak bol pravdou. Pre enormný tlak bielej ryby som musel niekoľko krát meniť veľkosť nástrah, až som skončil pri dva krát dvadsať milimetrov, avšak to už do konca dennej doby lovu ostávala necelá hodina a záberu od kapra som sa v ten deň nedočkal.
Rozhodol som sa preto najbližšiu rybačku absolvovať znovu pri plnej sila nasledujúcej vlny oteplenia, kde skúsim pre zmenu plytkú vodu, v ktorej chytal kamarát a mal aj nejaké krajšie úlovky. Bohužiaľ sa k vode dostávam až v období, keď už bolo oteplenie na ústupe no napriek tomu som sa rozhodol, že tentokrát pri vode aj prespím, aby som mohol loviť ako navečer, tak skoro ráno kedy bola aktivita rýb najväčšia.
Že to bol krok správnym smerom sa mi potvrdilo zhruba poldruha hodiny po zotmení, kedy prichádza razantný záber. Nasleduje kratší zato intenzívny boj v pomerne silnom prúde a kapor končí v podberáku. Nie veľký, zato stavbou tela nádherný šupináč, ktorý neodolal dipovanému boilies Chilli Salmon od Hydra Teamu. Plný očakávania nastražujem pascu na ďalšieho riečneho kapra, no do konca denne doby lovu už žiadny záber neprišiel a v tom istom duchu to po naozaj mrazivej noci pokračovalo aj v ranných hodinách. Napriek tomu som považoval vychádzku vzhľadom na chladné počasie za úspešnú.
Pre nedostatok času smerovali moje ďalšie kroky znovu na úsek v blízkosti pracoviska, kde som sa vybral skúsiť šťastie krátko po obede. Ochladenie bolo ešte citeľnejšie a navyše začal v rieke výrazným spôsobom klesať stav vody, čo neboli zrovna ideálne podmienky. Bezprostredne po nastražení montáží sa na moje prekvapenie ozýva signalizátor a prvý kapor vychádzky končí na podložke. Dorastenec okolo troch kilogramov ale potešil.
Pol hodinu na to voda začína ešte viac klesať a ryby prestávajú reagovať na moje nástrahy. Napokon od vody odchádzam iba s jedným záberom, preto som si na ďalšiu vychádzku počkal vlnu teplejšieho vzduchu a vyrazil znovu skúsiť plytkú vodu. Tento krát som mal pre homeoffice už viac času, respektíve možností ako sa dostať k vode. Ráno balím rybárske náčinie, notebook, náhradnú batériu nech môžem pracovať a vyrážam smerom v rieke, kde ma už čaká kamarát, ktorý bol v tej chvíli široko, ďaleko jediný človek, čo tam sedel.
Výborne, tak nejako som si to predstavoval. Lovné miesta som si vybral asi stopäťdesiat metrov pod ním, všetko prichystal, nastražil, nahodil a išiel som za ním na kus reči. Vedel som, že ak príde záber bude to pravdepodobne až po obede, keď vodohospodári pustia vodu zadržiavanú nad najbližšou hydrocentrálou hore po prúde cez turbínu, hladina vody sa spolu s prietokom zvýši, čo dáva rybám z mnohých dôvodov impulz, že nastal čas aktívne vyhľadávať potravu.
Toto pravidlo sa do bodky potvrdilo pri prvom kontakte z kaprom, ktorý prišiel krátko potom ako začala hladina stúpať. Krásny riadkač s váhou okolo štyri kilogramy opäť neodolal dipovanému boilies Chilli Salmon. Hodinku bol kľud, keď ma od notebooku vyhnal razantný záber z druhého prútu, kde som nastražil boilies Mulberry Fire tiež od Hydra Teamu.
Súboj od prvej chvíle naznačoval, že tentokrát sa už nejedná o žiadneho dorastenca, ale skôr o slušné riečne torpédo. Krásna ryba a silný prúd dávali mne aj môjmu náčiniu zabrať, a tak som bol nesmierne šťastný, keď sa kapor na druhý či tretí pokus ocitol v podberáku. Chvíľu som ho tam podržal a kochal sa tým, čo som práve ulovil. „Že by prvá tohoročná ryba cez desať kilogramov?“ blesklo mi hlavou.
V momente ako vychádzam s rybou hore brehom smerom k podložke sa ozýva na príposluchu nekompromisná jazda z druhého prútu. Rýchlo oblievam podložku kde ukladám a prekryjem prvého kapra a hneď sa púšťam do behu ku druhému miestu. Dvíham prút a opatrne začínam brzdiť už dobre rozbehnutú rybu, ktorá je v tej chvíli viac než päťdesiat metrov dolu prúdom. Začínam sa v duchu modliť, pretože viem, že tam niekde leží potopený strom. Rybu sa mi z vypätím síl podarilo otočiť a nasledovalo pomerne zdĺhavé priťahovanie späť. Keďže do vyzeralo opäť na slušný exemplár, nič som nechcel uponáhľať. Po zhruba desať minútovom preťahovaní o každý meter navinutého vlasca bola ryba na dohľad a aj keď ešte chvíľu trvalo, kým som ju naviedol do podberáku, nakoniec tam na moju obrovskú radosť skončila.
V tom momente som bol v takej eufórii, že som takmer zabudol na kapra, ktorý je v podložke. Ukladám v nemu aj druhého a neveriacky krútim hlavou. „Bomba!“ Nádherný riečny double. Ryby zdokumentujem a púšťam späť. Zhruba hodinu je kľud, kým prichádza ďalší kontakt s rybou. Tentokrát to je typický riečny dlháň s váhou okolo šesť kilogramov, a keď sa zdá, že to snáď už nemôže byť lepšie, ozýva sa hlasným revom príposluch znovu.
Nasleduje scenár veľmi podobný, ako pri zdolávaní druhého kapra z môjho double, kedy sa mi len tak tak podarí rybu otočiť niekde v blízkosti potopeného stromu dolu po prúde a pomalé preťahovanie, kým sa kapor dostal na dohľad. Tento krát má však ešte slušnú zásobu síl a trápi ma hodnú chvíľu rovno pod nohami. Siaham po podberáku v domnienke, že už je môj, no v tom momente sa háčik uvoľní. Hotová katastrofa. Na krátky okamih ma prestal baviť život, pretože práve ryba, ktorú sa nám nepodarí dostať do podberáku, býva vždy tá najkrajšia, nemám pravdu?
Potom som sa však vrátil myšlienkami pár hodín nazad a hneď som si tú nezdolanú rybu odpustil. Asi to tak malo byť. Voda pomaly začala klesať a na brehu pribúdali autá s rybármi, tak som ďalší záber príliš neočakával a tak sa aj stalo.
Ďalšia vychádzka smerovala prirodzene do miest, kde sami naposledy tak darilo, no premeškal som oteplenie a podľa toho to aj dopadlo. Z počiatku to vyzeralo veľmi sľubne, keď som neďaleko svojich montáží pozoroval veľký húf rýb, no s pribúdajúcim časom bolo čoraz jasnejšie, že sa scenár z poslednej rybačky opakovať nebude. Skúšal som jedným prútom ryby naháňať, potom ako som ho po niekoľký krát bez úspechu presťahoval, som to vzdal a nechal ho v kľude ležať na jednom mieste.
Záberu som sa napokon dočkal a zdolal menšieho lysca okolo päť kilogramov, priznám sa, že som očakával oveľa viac. Týždeň som dal rybám pokoj. Nová vlna teplého vzduchu sa blížila svojmu koncu, tak som sa narýchlo zbalil a vyrazil na nový úsek, na ktorom som pred tým nikdy nechytal, vzal som po ceste so sebou kamaráta, ktorý býva neďaleko a ako tak to tam má prechodené, aj keď kaprov už roky nechytá. Dokonca už ani nevlastní kaprársku výbavu, keďže ja mám toho požehnane, vzal som nejaké základne veci aj preňho.
Našli sme si nádherné miesta, ktoré ponúkali rôzne možnosti uloženia nástrah. Či už plytkú alebo hlbšiu vodu, prúd či takmer stojatú vodu alebo uloženie montáže v blízkosti nejakej prekážky. Keď boli všetky udice vo vode, išiel som sa prejsť asi dvesto metrov dolu prúdom, či neuvidím nejaké ryby a nech si spravím obraz o tom, ako to tam vyzerá.
Cestou späť už na mňa kamarát máva ako o život, tak som výrazne pridal do kroku. Prídem k nemu a on má na podložke jalca. Aj by som mu ponadával, ale keď som videl, akú má z neho radosť, že je to kapitálny kus, tak som sa len pousmial a pomohol mu rybu zdokumentovať.
Pol hodinu nato chytil ďalšieho a potom ako znovu uložil montáž, sme sa išli prejsť obaja. Prešli sme bezmála sto metrov, keď začal príposluch hlásiť veľmi opatrný záber. V domnienke, že má na háčiku znovu jalca, sme pomalým krokov vyrazili k prútom. Príposluch len sem tam pípol, tak sme naozaj nemali dôvod sa ponáhľať. Prichádzame s prútu, kamarát ho opatrne dvíha, ten sa ohne ako luk a ryba vyráža hore prúdom. Hneď bolo jasné, že to tentokrát jalec nebude. Krásny dvadsať minútový súboj keby mal lovec už aj kropaje potu na čele a jeho nový osobák z rieky s váhou takmer dvanásť kilogramov je na podložke.
Mal som obrovskú radosť, že sa mu podarila chytiť taká krásna ryba. Tú sme vyfotili, odvážili a pustili nazad. Prešiel nejaký čas a znovu sa u kamaráta ozval ten istý prút. Tentokrát to bol menši kapor okolo troch kilogramov. Moje prúty ostávali zatiaľ hluché, tak som sa rozhodol jeden z nich presťahovať. Netrvalo dlho kým sa mi potvrdilo, že som urobil správnu vec. Bojovný šupináč neodolal už spomínanému Mulberry Fire.
Ryby nám potom dali dostatok času na jedlo, kávu a menšiu prechádzku a môjmu druhému prútu vzdialenému dobrých štyridsať metrov. Práve som kontroloval montáž či je všetko v poriadku, keď za mnou prišiel kamarát. Chvíľu sme tam ešte pozorovali potopený strom, v blízkosti ktorého som lovil, a vybrali sa smerom s ostatným prútom.
Ako sme sa k nim blížili, začul som niečo, čo mi pripomínalo zvuk môjho odposluchu, no z počiatku som tomu nevenoval veľkú pozornosť, pretože som si myslel, že ho kamarát vzal a má ho pri sebe. V momente keď som si uvedomil, že to tak nieje, a že je to naozaj brutálna jazda na mojej udici, som sa k nej rozbehol. Jemne prisekávam a rýchlo si uvedomujem že ryba už je poriadny kus dolu prúdom. Vlasec sa mi už stihol prevesil cez konár blízkeho stromu, podarilo sa mi to bez väčších problémov zvesiť a mohol som sa do ryby trochu viac oprieť. Keďže tá bola už ďaleko pod kamarátovými prútmi rozhodol som sa preštrikovať okolo stromu, ponad jeho udice a zdolávať rybu až pod nimi. Tá spočiatku nekládla príliš veľký odpor a plnú silu ukazuje až tesne pod brehom. Za krátko sa mi ju podarí na prvý krát úspešne naviesť do siete podberáku, až vedy si uvedomujem, že tam mám s veľkou pravdepodobnosťou ďalší riečny tank. Podložka len potvrdí môj predpoklad. Nádhernú rybu dokumentujeme a púšťame.
Kamarát ma pre pracovné povinnosti opúšťa a ja ešte ostávam loviť ďalšie štyri hodiny. Hneď v prvej sa mi podarí zdolať dve ryby s váhou medzi štyri až šesť kilogramov a nastáva trojhodinové čakanie na ďalší záber. Ten prichádza od potopeného stromu a ryba si po znovu zamieri nekompromisne dolu prúdom. Minútku ju napriek pomerne silnému odporu zdolávam úspešne, potom si to zamierila tesne pod môj breh, kde už cítim, že pravdepodobne zabehla za nejakú prekážku. Dostávam ju zhruba na dvadsať metrov odo mňa a keď cítim, že bližšie to už asi nepôjde, uvoľním jej vlasec v nádeji, že sa z prekážky vymotá sama. Toto sa opakuje tri, štyri krát.
V tom na druhej strane už necítim väčšiu záťaž a ryba si neberie vlasec. Je stratená. Poriadne zaberiem a podarí sa mi vyslobodiť nepoškodenú montáž. Aspoň že som neprišiel aj o ňu. Zakrátko na to ukončujem lov a odchádzam domov.
To bola zatiaľ moja posledná jarná vychádzka. Momentálne sedím za počítačom, sledujem ako vonku husto sneží a spriadam plány na to, ako prekabátim ďalších riečnych šupináčov.
Za TEAM HYDRA
Vlado Soviš
