Určite každý z nás má nejakú lokalitu, ktorú navštevujeme najčastejšie, k brehom ktorej sa vždy radi vraciame, kde trávime väčšinu svojho rybárskeho života. V mojom prípade mi takto k srdcu prirástla Liptovská Mara. Prvýkrát som „Maru“ navštívil v roku 2007. Ako inak pribúdajúce úlovky v danom období a rovnako aj séria pretekov boli hlavnými stimulmi, ktoré ma viedli k tomu, aby som na Liptov zavítal.
Viem že téma L. Mary sa už mnohým zdá ako neustále omieľaná a mnohí už asi o nej nechcú viac počuť. Avšak to čo týmto článkom chcem povedať vysvetlím práve na prípade L. Mary. Pozastaviť sa teda chcem nad faktom, ako rôzna môže byť jedna lokalita, ako Vás vie vždy niečím novým prekvapiť a ako nikdy netreba zaspať na vavrínoch.
Je ťažké si takéto niečo neobľúbiť
Bezsenné noci
Kedysi dávno som raz počul trefnú pripomienku na adresu Mary, ktorá znela: „keď Mara dáva tak dáva poriadne a keď berie tak berie tiež poriadne“. Musím povedať, že to naozaj na plno platí. Koľko krát sme zažili bezsenné noci plné záberov, kde sme viac času trávili v člne ako na brehu. Pamätám si aj na mikrospánok na člne, ktorý bol už vyvrcholením poriadnej únavy. Avšak bezsenné noci sme zažívali aj v negatívnom zmysle. Búrky ktoré sme tam zažili boli tiež neopakovateľné. Pamätám si to akoby to bolo iba včera. Pod holým nebom a bez žiadneho stromu, alebo úkrytu v okolí sa na nás blížila smršť, ktorej rozsah sme si neuvedomovali. Vraveli sme si, že je to ešte ďaleko. No nebolo a to čo sa nad nami prehnalo sa nedá ani opísať. Bez akéhokoľvek prikrášľovania som vtedy prvýkrát videl letieť smerom do vody celý môj stojan aj s udicami, podložku pod ryby sme ani nenašli, jeden z našich stanov sa proste zložil akoby bol z papiera. Je to preč, vravíme si. Ufff. Prežili sme to. No kto mal vedieť, že o dva dni to príde zas a v rovnakej intenzite. Áno aj o tom boli rybačky na Mare.
Ako na korze vs. „Blatnohrad“
Pri výbere miesta lovu sme sa takmer vždy snažili byť čo najďalej od ostatných rybárov. Zdalo by sa, že na takejto veľkej vodnej ploche to nebude žiaden problém. No pri plnom stave vody a pri obrovskom rybárskom tlaku hlavne v letných mesiacoch, to také jednoduché nebolo. A tak sme prestriedali mnohé rôzne miestečka. Raz sme sa týždeň brodili v blate, a neustále stúpajúca voda nás posúvala stále ďalej a ďalej. Je „srandovné“, keď sa ráno zobudíte na to, keď vám vlny bijú do stanu. Inokedy sme boli na mieste, kde sme mali stany rozložené na betóne, kde sme chodili iba papučkách. No takéto miesto zase so sebou prináša inú stránku, ktorá sa ukázala každé ráno, keď sa nám popred stany preháňali ľudia, ktorí Vám o 4 00 nezabudli pekne pozdraviť (ak spíte tak Vás to istotne poteší).
Ďaleko či blízko
Ak to bolo možné, tak sme sa snažili preplaviť člnom a nájsť si tak nejaké tiché miestečko na lov. Boli však aj chvíle keď sme volili komfort a lovili doslova priamo z auta. Rovnako aj vzdialenosť v ktorej sme chytali bola toľkokrát odlišná. Raz to bola diaľka len okolo 80 metrov a inokedy sme vyvážali až na hranicu 500 metrov. Taktiež aj hĺbky v ktorých sme lovili sme volili od pár metrov až po hĺbky okolo 20 metrov, pričom vzhľadom na okolnosti boli úspešné oboje.
Neustály stereotyp
Začiatkom každej novej sezóny som si stále vravieval a pripravoval plány, čo všetko nové by som chcel vyskúšať. Aké miesta navštíviť, aký spôsob lovu a kŕmenia použiť atď. Ale ako istotne viete, tak plány sú jedna vec a realita niečo iné. Poznáte ten pocit keď si myslíte, že už nejaké skúsenosti máte a že nič nové Vás nedokáže prekvapiť? Aký to omyl! Myslím si že najhoršia vec pri pravidelnom navštevovaní jednej lokality je dôjsť do určitého stereotypu. Musím sa priznať, že aj v mojom prípade k tomuto došlo. Niektoré miesta nám začali šliapať a tak sme tam chodievali stále dookola, a to bez ohľadu na počasie, či meniace sa okolnosti. A tak samozrejme prišli týždne bez záberu, keď bolo potrebné miesto zmeniť. No nevadí, veď neustále sa niečomu učíme.
Mnou predstavené rôzne podoby mojej obľúbenej vody sú len takým malým výrezom a vždy ma niečo nové prekvapí. A to je asi to kľúčové, čo z tohto celého plynie. Aj keď skúsenosti sú bezpochyby nevyhnutné a veľmi nám dopomôžu pri ďalších a ďalších rybačkách, tak niekedy je dobré aj napr. k výprave č. 20 pristúpiť akoby bola prvá a ísť na to takpovediac bez predsudkov a s čistím tričkom. Mám totiž pocit, že pribúdajúce skúsenosti môžu niekedy predstavovať takú neuvedomovanú brzdu. No tak ako pri všetkom, tak aj v tomto prípade treba nájsť tú správnu mieru.
Lúčim sa s Vami s menšou radou, a to mať oči vždy otvorené a nikdy sa neuspokojiť a nespohodlnieť.
Miroslav Fečko
