Veď to je nuda! Tam treba byť ticho. A môže sa pritom rozprávať? Čo tam robíš celý ten čas? A to kde spíš? Nie je ti tam zima? A čo ješ? Také a zaiste aj mnohé iné, často úsmevné otázky a tvrdenia, sme mnohí počuli, keď sme sa v okruhu svojich známych po prvý krát zmienili o tom, že sme rybári. Mnohé z týchto tvrdení sú však iste len neodôvodnené predsudky, prameniace z neznalosti. Zároveň je pre ne-rybárov zložité pochopiť zmýšľanie a názory rybára. Jedno je však isté, rybárstvo, kaprárina je všetko iné, len nie nuda.
Obhliadnuc sa za poslednými rokmi mojich kaprárskych výjazdov k vode, s miernym úsmevom na tvári konštatujem, že som toho so svojimi rybárskymi kolegami zažil mnoho. Zážitky sa samozrejme týkali a týkajú úlovkov, za ktorými všetci cestujeme a kde sa snažíme prekonávať svoje vlastné hranice a rekordy. Zážitky sa však týkajú aj všetkého, čo sme pri pobyte v prírode zažili, a to či už v pozitívnom ale aj negatívnom zmysle.
Príroda je silný protivník
Dni a týždne, ktoré pri vode trávime so sebou prinášajú aj rôzne situácie, kedy musíme konštatovať, že proti prírode sa bojovať nedá. Koľko silných búrok, prívalových dažďov, vetra, ľadovcov a iných extrémov sme iste zažili. Brodiť sa týždeň blatom, preskakovať mláky už zmysel nemá, lebo celé okolie sa zmenilo na jednu mláku. Dávať pozor na okolité stromy a očami sa do nich opierať, aby náhodou niektorý z nich nepovolil. To sú situácie, kde tí ne-rybári sedia doma, ale my poctivo a srdnato bojujeme v našich bivakoch, aby ich náhodou vietor neodfúkol.
Avšak aj pri veľkej snahe často končíme mokrí, nevyspatí a v tom lepšom prípade iba s menšou ujmou na výbave. Avšak história ukazuje, že niekoľko duší už tento boj prehralo. Či to bolo podcenením situácie, zhodou okolností, alebo nešťastnou náhodou je v zásade jedno. Pre nás to má predstavovať zdvihnutý prst a neustále myslieť na to, že ak na čln tak s vestou.
Úlovky, osobitná kapitola
Bezpochyby hlavným a primárnym dôvodom pre ktorý na ryby chodíme je uloviť rybu, kapra. Asi si viacerí spomenieme na svoje prvé úlovky. U mňa to bol približne pol kilový kaprík, ktorého som chytil po nasadení rýb na miestnej rieke. Spomínam si na to naozaj veľmi živo, avšak zároveň sa musím priznať, že to čo ma vtedy pred mnohými rokmi zaujímalo bolo, že škoda že ten kapor nemal aspoň 35 cm. Áno, veď aké už by to bolo, keď by som v tej dobe priniesol domov kapríka. Radosť nad radosť.
Dnes sú iste naše pohnútky iné a vďaka za takýto vývoj. Súčasné úlovky fotíme, kamerujeme, vážime a premeriavame. Úlovky sa porovnávajú, sú zdrojom diskusií o mieste ich ulovenia, o použitej nástrahe, o veku rýb, o ich zdravotnom stave, atď. Opäť by sa ne-rybári čudovali, že výnimočným kaprom sa dávajú mená a že sa stávajú akýmisi hviezdami či hviezdičkami. Ani toto nie je nuda milí ne-rybári. Zároveň to nie je ani choré 😉 Radosť z úlovku je pravdepodobne tou najsilnejšou emóciou, ktorú pri kaprárina zažívame. Niektoré úlovky si pamätáme kvôli tomu, že bolo ťažké ich uloviť, niektoré sú typické a jedinečné svojim výzorom a formou, iné sú cenné svojou váhou, ale vždy je len jeden ten naj, rekordný.
Socializačný aspekt
Nie je to nuda, a to aj z dôvodu, že kaprárina je aj o kamarátstvach, vzťahoch, výmene skúseností a zážitkov. Aj v tomto prípade sú možnosti otvorené a každý si to zariadi ako sám chce. Osobne chodievam k vode aj sám, ale v dvojici je to iste o niečom inom. Večerné rozhovory o tom, kde to ten druhý položil, čo nastražil, akú „výdumku“ na nich vymyslel.
Ale patrí k tomu aj také neškodné a správne vzájomné doberanie sa. Veď ak za otázkou: „Kde si to položil?“, nasleduje odpoveď: „Ha, nepoviem. Uvidíš ráno…“, je potrebné to brať úsmevne a hneď pri najbližšej príležitosti to vrátiť. Napríklad: „Čo našívaš?“ „Ale tak, len niečo skúšam“. Nech to už je akokoľvek, ak by sme nemali nikoho, kto by sa z našich úlovkov tešil spolu s nami, celé by to bola iba polovičná radosť. Áno uvedomujem si, že pochváliť sa s úlovkom a nebodaj napísať, kde presne bol chytený, ešte stále môže dopadnúť zle, a to v podobe vydrancovaných vôd a znečistených brehov. Ale o tom inokedy.
Moment prekvapenia
Nie je to nuda, lebo nikdy nevieme, čo nás prekvapí. Sedieť na brehoch veľkých vodných nádrží, kde sa pred nami rozprestiera obrovská vodná plocha v nás plodí myšlienky o tom, čo len tá voda môže skrývať. A je to práve tak, že poľovník má ako taký prehľad o zveri vo svojom revíre. Ale rybár sa len domnieva, odhaduje a možno aj niekedy preháňa (ale čo už). Zobudiť sa ráno do prebúdzajúceho sa dňa, pozorovať pri tom opar nad vodou a čakať na ten očakávaný záber.
Ale môže to vyzerať aj inak, a to zobudiť sa ráno, len tak trochu vystrčiť hlavu z bivaku a pozrieť sa na kolegu rovnako vykukajúceho. Nasleduje veľavravný výraz, ktorý hovorí: „Nič, túto noc zase nič, hmm, kde je chyba.“ Tak áno aj o tom to je a povedzme si otvorene, že takýchto rán bolo naozaj mnoho. Ale nevadí, pretože so správnym prístupom je každé ráno bez záberu zdrojom skúseností, ktoré nás posúvajú dopredu.
Nie je to nuda! Priam naopak. Kaprárina prináša mnoho zážitkov, zápal pre vec, človek horí pre niečo, čomu venuje voľné chvíľky, ale čo ho aj v bežný pracovný deň dokáže vytrhnúť z pracovného rytmu a tak trochu spomaliť. Nechápte ma zle, že by mojím cieľom bolo aby všetci začali chodiť na ryby. To iste nie, veď už by sme asi ani kúsok voľného miesta na brehoch našich zväzoviek nenašli.
No zároveň hlásať a šíriť tieto myšlienky, postoje a názory možno pomôže tomu, že percento „bláznov“ a športových rybárov bude narastať. Čím viac rybárov zmýšľajúcich podobne ako my pri vode bude, tým to bude väčšia záruka ochrany našich revírov a v neposlednom rade aj ochrany kapitálnych úlovkov. Záverom už len jedno, čo tam tohto roku nastražím? Hmm. Veď uvidíte neskôr…
Miroslav Fečko
LKbaits Slovensko
